História technológie kovania potrubných tvaroviek je veľmi dlhá a jej základná myšlienka siaha až do neolitu, keď ľudia začali používať kovy.
Prvá fáza: Staroveké ručné kovanie
Od konca neolitu do približne roku 2000 pred Kristom Čína používala techniky kovania za studena na výrobu nástrojov. Ručné kovanie prírodných kovov, ako je červená meď a meteorické železo, na výrobu nástrojov a zbraní, bolo najprimitívnejšou formou plastickej deformácie.
Druhá fáza: Zavedenie mechanickej energie
Po 14. storočí sa na pohon kladív používala zvieracia sila a vodná energia.
V roku 1842 bol vo Veľkej Británii vynájdený prvý parný kladivový stroj, čo znamenalo vstup kovania do éry poháňaných strojov.
Zdroj energie sa vyvinul z ľudskej sily na prírodné sily a paru, čím sa výrazne zvýšila kováčska kapacita.
Tretia fáza: Vznik a vývoj moderných kováčskych techník
Do konca 19. storočia boli stanovené základné kategórie moderných kovacích strojov (ako sú parné kladivá a lisy).
V polovici a koncom 19. storočia bratia Mannesmannovci vynašli metódu šikmého valcovania a prepichovania, ktorá podporila výrobu bezšvíkových oceľových rúr a iných potrubných tvaroviek.
Na začiatku 20. storočia sa kovanie za tepla rýchlo rozvíjalo, aby splnilo požiadavky automobilového priemyslu.
V polovici 20. storočia sa široko rozšírili efektívne a presné procesy, ako je kovanie za studena a presné kovanie.
Stupeň mechanizácie a automatizácie sa zvýšil; objavili sa špecializované procesy (ako napríklad šikmé valcovanie a dierovanie potrubných tvaroviek); a začalo sa hľadanie presných, efektívnych a minimálnych metód spracovania s rezaním.
Štvrtá fáza: Súčasná presnosť a automatizácia
Od polovice 20. storočia do súčasnosti, aktuálne vývojové trendy.
Hlboké využitie počítačových a automatizačných technológií; vývoj nových procesov, ako je presné kovanie a izotermické kovanie; snaha o flexibilnú výrobu s cieľom prispôsobiť sa viacsériovej a malosériovej výrobe.
Čas uverejnenia: 9. februára 2026
